Vedy o živej prírode
Témy
Prednášky >>
HistóriaZaujímavostiPrezentácieSúvisiace témyOdkazy

Človek sa už oddávna snažil prispôsobiť si životné prostredie svojim požiadavkám a nárokom. Nie vždy to však má len pozitívne dôsledky.

Často aj na prvý pohľad výhodný zásah, ktorý síce vyrieši nejaký problém, je v skutočnosti veľmi negatívny, pretože spôsobí kopec ďalších problémov. Pre príklady nemusíme chodiť do Austrálie, kde bojujú s dovezenou ropuchou (Invázia ropúch v Austrálii)... stačí sa pozrieť na naše vodné toky, ktorých regulácia spôsobila viac problémov ako vyriešila. Článok Následky regulácie vodného toku rieky Morava vám priblíži situáciu v okolí našej prirodzenej západnej hranice. Okrem zaujímavých informácii tam môžete nájsť aj víťaznú prácu študenta bratislavského gymnázia Olivera Rovného, ktorá mu priniesla prvenstvo v celoslovenskej súťaži o najlepší vodohospodársky projekt a nominovala ho do finále celosvetovej súťaže Stockholm Junior Water Prize. Viac sa dozviete na ďalších stránkach tejto témy.


Zaujímavosti
Invázia ropúch v Austrálii

Austrália čelí obrovskému problému ako sa vysporiadať s rýchlo sa množiacou ropuchou, ktorej populácia pokrýva čoraz väčšie územie. Príčina tohoto problému siaha do roku 1935.


V tomto roku priviezli ropuchu do Austrálie z Havajských ostrovov. Dôvod bol jednoduchý - v tej dobe sa verilo, že ropucha bude jednoduchým a ekologickým prostriedkom na likvidáciu chrobáka, ktorý masívne ničil úrodu trstiny. Ropuchy síce o ničenie chrobáka neprejavili záujem, v Austrálii sa im však zapáčilo. Začali sa rýchlo množiť a keďže nemali žiadneho predátora, ktorý by bránil ich premnoženiu, ich populácia začala bleskovo narastať.  Voči miestnym dravcom sa bránia napríklad jedom, ktorý je smrteľný aj pre krokodíly.

Svojou prítomnosťou spustili lavínu zmien v austrálskom ekosystéme. Niektoré dravé vtáky sa napríklad naučili, že majú útočiť na brucho ropuchy, aby sa tak vyhli žľaze produkujúcej jed, ktorú ma ropucha na hlave. Alebo niektoré hady sa prispôsobili tým, že majú menšiu čelusť, ktorá im nedovolí prehltnúť veľkú ropuchu (obsahujúcu väčšie množstvo jedu).

V roku 2005 sa austrálčania začali brániť invázii ropúch aj tým, že lákajú mole (obľúbenú pochúťku ropúch) pomocou UV svetla a zneškodňujú ropuchy, ktoré sa na túto návnadu chytia. V roku 2006 sa na Univerzite Queensland začal výskum orientovaný na genetickú modifikáciu pohlavia ropúch. To by viedlo k populácii výhradne samcov, čím by sa ďalšie rozmnožovanie zastavilo.

Po kliknutí na obrázok sa vám zobrazí postupné rozširovanie ropuchy v Austrálii:

Obrázky:


Aralské jazero - najväčšia enviromentálna katastrofa spôsobená ľudstvom

Jazero, ktoré bolo kedysi štvrtým najväčším vnútrozemským vodným priestorom vysychá tak rýchlo, že sa považuje za najväčšiu enviromentálnu katastrofu, ktorú spôsobil človek. Dnes dosahuje menej ako 20 % svojej pôvodnej plochy. Brehy ustúpili miestami až o 150 km nechávajúc za sebou tisíce kilometrov štvorcových odkrytého jazerného dna, z ktorého sa stala soľná púšť. Ak by sa táto situácia nezačala riešiť, jeho úplné vysušenie by bolo otázkou niekoľkých rokov.



Začiatkom 20. storočia žilo v oblasti okolo Aralského jazera približne 7 až 8        miliónov obyvateľov. Koncom tridsiatych rokov tam žilo už 15 miliónov ľudí, ale rybolov prekvital a jazero týchto ľudí dokázalo uživiť. Všetko sa však zmenilo, keď prišlo rozhodnutie Sovietskej vlády, že okrem rybolovu sa v oblasti začne pestovať bavlna. Vynikajúce podmienky pre jej rast zabezpečili zavlažovacie kanály napájané vodou, ktorá mala pôvodne pritiecť do jazera. Bavlník je jednou z najsmädnejších rastlín, množstvo bavlny potrebné na výrobu jedného trička spotrebuje počas svojho vegetačného obdobia až 2000 litrov vody. Aj napriek tomu, k najväčším stratám vody nedochádzalo pri samotnom zavlažovaní, ale pri transporte vody - až 80% vody sa vyparilo skôr, ako dosiahlo plantáže. Jazero sa kvôli masívnemu odtoku vody začalo postupne zmenšovať. Najprv hladina klesala o 20 cm ročne, po roku 2000 to už bolo takmer 90 cm za rok.


 Vysychanie jazera so sebou prinieslo mnoho ďalších dôsledkov. Tým, že sa veľká časť vodnej plochy zmenila na púšť, sa zmenil celý ekosystém a mnoho druhov viazaných na prítomnosť vody vyhynulo alebo sa výrazne znížilo ich množstvo. Jedným z príkladov je ondatra pižmová, kedysi hojná v okolí jazera. Okrem nej výrazne utrpeli aj ryby, a to nielen úbytkom vody, ale aj vysokou koncentráciou solí, pretože voda sa z jazera vyparovala, ale soli ostávali. Pôvodne bolo v jazernej vode 10 gramov solí na 1 liter vody, v roku 1998 to už bolo 45 g/l. Dnes je v južnej časti ešte vyššia koncentrácia solí – až 100 g/l. Na porovnanie, bežná morská voda obsahuje 35 gramov a voda v Mŕtvom mori až 350 gramov solí na liter vody.


Naviac tým, že voda tečúca do jazera prechádzala a stále prechádza cez  rozsiahle poľnohospodárske oblasti, sa do jazera dostáva veľké množstvo chemikálií z hnojív a pesticídov a vo väčšine jazera je preto voda pre ryby jedovatá. Z pôvodných 30 druhov rýb, ktoré tu žili, prežili len dva. Oblasť, ktorá vyprodukovala 1/6 celkového množstva rýb bývalého Sovietskeho zväzu, dnes už len spomína na staré časy.


Šokujúce sú výsledky nárastu niektorých ochorení ako je napríklad rakovina, tuberkulóza, brušný týfus a kardiovaskulárne ochorenia. Za posledných 15 rokov sa počet postihnutých zvýšil tridsaťnásobne! Výrazne sa znižuje priemerná dĺžka života. Aralské jazero zaisťuje a ovplyvňuje svojou existenciou zhruba 30 miliónov ľudí.


V roku 2003 sa vláda Kazachstanu rozhodla zachrániť severné Aralské jazero vybudovaním systému kanálov a priehrad. Za necelý rok po dokončení stavby hladina stúpla o tri metre a v jazere sa aspoň čiastočne obnovil rybolov. Za ďalší rok voda stúpla až po vrch hrádze. Plocha severného jazera je však malá v porovnaní s celým Aralským jazerom a vláda Uzbekistanu nemá záujem zachraňovať južné Aralské jazero. Pokiaľ sa nič nespraví, predpokladá sa, že do dvadsiatich rokov úplne vyschne.
Ešte v 60-tych rokoch 20. storočia bol vytvorený veľký plán na záchranu celého Aralského jazera, avšak v roku 1986 sa od neho upustilo. Pred pár rokmi si naň znovu spomenuli a plánuje sa jeho realizácia. Ide o vybudovanie dvoch kanálov privádzajúcich do Aralského jazera vodu z dvoch veľkých ruských riek, ktorým by takýto úbytok vody nemal uškodiť. Prvý kanál dlhý 800 km by spájal Volgu s Aralským jazerom a druhý, dlhý 2 500 km, by privádzal vodu z rieky Ob. Ak by všetko išlo podľa plánu, v roku 2025 by mal stav vody dosiahnuť približne ten z roku 1980 a v roku 2035 by bolo jazero vrátené do pôvodného stavu pred rokom 1960. Ak sa tento projekt skutočne zrealizuje, Aralské jazero bude zachránené. Treba len dúfať, že to neprinesie so sebou inú ekologickú katastrofu.


zdroj: časopis Mladý vedec, 6/2008

Prezentácie
Následky regulácie vodného toku rieky Morava

Vodné toky sa vo svojom prirodzenom stave vyvíjali v dynamickej rovnováhe so zásobami vody v povodiach po mnohé storočia a pomohli vytvoriť rozmanité ekosystémy. Nivy boli tiež miesta, kde bol človek schopný v genéze civilizácie opustiť svoj nomádsky spôsob života a usadiť sa ako roľník. Postupom času však ľudstvo prešlo od pokorného rešpektovania behu prírody a prispôsobovania sa prírodným zmenám k snahe ovládnuť toky a prispôsobiť ich vo svoj prospech. Tým sa však mnohokrát nevedomky naruší krehká rovnováha prírody, čo môže z dlhodobého hľadiska viesť ku katastrofálnym následkom.


Rieka Morava zohrávala už v minulosti dôležitú úlohu v živote ľudí, ktorí bývali v jej povodí. V jej nive sa vyskytovali už staré paleolitické a neolitické kultúry. Rieka im dávala čistú vodu na pitie, množstvom rýb poskytovala ľuďom výživu, chránila ich pred útokmi nepriateľov zo západu, keďže tí boli odkázaní na brody, alebo prievoz (kompu)... Bola tiež dopravnou tepnou na prevážanie dreva, či sena. Aj časté záplavy v jej povodí mali svoj význam. Usadeniny naplavené na lúky počas povodní pôdu vyživili a tým blahodárne vplývali na množstvo a kvalitu sena. "Hochštecké seno" bol dobre platený a vyhľadávaný tovar v Bratislave i vo Viedni. Podľa pamätníkov rástla v povodí Moravy veľmi kvalitná a bohatá tráva, ktorá pred kosením dosahovala výšku konského chrbta. Ak však rieka Morava nezaplavila lúky pre vegetačným obdobím, tráva dobre nenarástla, bola krátka a nekvalitná.

V minulom storočí sa začalo s masívnou úpravou toku rieky, napríklad "odrezaním" ramien, a meandrov a umelým napriamením toku rieky. Od začiatku minulého storočia do šesťdesiatych rokov bola vykonaná regulácia viac ako 90 % toku rieky Moravy. Jedným z hlavných dôvodov regulácie boli časté záplavy, ale medzi zámermi figurovalo tiež vytvorenie vhodných podmienok pre splavnenie tejto rieky. Regulácie znamenali pre pôvodný riečny ekosystém trvalejší negatívny zásah ako znečistenie vody hlavne preto, že ide o zmeny, ktoré sú dlhodobé. Jej následky sa neprejavujú len v menej vyživenej pôde, ale napríklad aj postupným vymiznutím rôznych rastlín a živočíchov z týchto oblastí.

Touto témou sa zaoberal aj Oliver Rovný, študent Gymnázia na Bilíkovej ulici v Bratislave. Svojím výskumom následkov regulácie toku rieky Morava získal prvé miesto v celoslovenskej  súťaži o najlepší študentský vodohospodársky projekt v konkurencii 65 rovesníkov z 35 slovenských škôl. Zároveň sa tým kvalifikoval do finále 11. ročníka svetovej súťaže Stockholm Junior Water Prize, organizovanej vo Švédsku. Jeho prezentáciu si môžete pozrieť tu:

Dokumenty: SOČ Oliver Rovný, Bratislava (presentation-CEF2008.ppt)
Obrázky: